2025_26 Erasmus Akreditácia

• • • Dohoda o grante
    • Dotazník
    • Skupinové mobility žiakov
    • Krátkodobá vzdelávacia mobilita žiakov
    • Dlhodobá vzdelávacia mobilita žiakov
    • Pozorovanie pri práci
    • Kurzy a odborná príprava
    • Prizvaní experti
    • Hosťovanie

• • • • Dlhodobá vzdelávacia mobilita žiakov

      • V tomto školskom roku 2025/2026 som sa zúčastnila projektu Erasmus+. Rozhodla som sa pre dlhodobú vzdelávaciu mobilitu v nemeckom mestečku Paderborn neďaleko Dortmundu, ktorá trvala šesť týždňov.

        Ja a ešte jedna študentka z vyššieho ročníka sme boli vybraté a náš pobyt sa začal 8. 11. niečo po polnoci. Spolu s našimi nemeckými dievčatami, ktoré u nás ukončili svoj dlhodobý pobyt, a ich pánom riaditeľom sme sa autobusom vybrali do Budapešti, odkiaľ sme o pár hodín po príchode odlietali. Let do Dortmundu bol krátky a my sme sa úporne snažili aspoň na chvíľu si pospať a nabrať čo najviac síl na tento nezabudnuteľný zážitok. Po príchode z Dortmundu do Paderbornu nás vyzdvihla hostiteľská mamka, ktorá mňa a moju hostiteľku odviezla do Hövelhofu, kde som bývala nasledujúcich šesť týždňov.

        „Rodina robí veľa,“ bola jedna z vecí, ktoré nám boli povedané ešte predtým, než sme mali byť hostiteľkami my. Bolo nám prízvukované, že ak sa človek bude cítiť v rodine dobre, bude mať aj dobrý zážitok z mobility. Musím uznať, že som bola dosť sklamaná. Ja a moja rodina sme sa o moju Erasmáčku starali vzorne – všade, kam sme šli, bola vítaná, nikdy nebola sama, všetci doma sme s ňou komunikovali v angličtine, brávali sme ju na mnoho výletov a nedopriali sme jej čas na nudenie (niekedy som rozmýšľala, či ju tým bohatým programom „nenudíme“). Preto som čakala, že to bude opätované. Na moje rozčarovanie to tak nebolo. Rodina mi síce zabezpečila základné potreby, no nemôžem povedať, že by som sa u nich cítila úplne prijatá a vítaná.

        Niekedy som mala pocit, že rodičia mojej Erasmáčky to vnímajú tak, že keď sa na mobilitu prihlásila ona, nech sa stará aj o môj program – čo mi takto povedala aj ona sama. Počas môjho pobytu vzniklo niekoľko nedorozumení, po ktorých som veľmi zvažovala, čo a ako povedať, aby náhodou nevznikli ďalšie. Čo ma tieto nepríjemné situácie naučili? Že všetko sa dá vydiskutovať, ak človek chce, a že kultúrny rozdiel aj na takú malú vzdialenosť (SVK – NEM) môže byť v niektorých veciach prekvapivo veľký.

        Okrem dvoch krátkych výletov som bola na troch vianočných trhoch v typickom nemeckom štýle – jesť a piť – čo pre moju slovenskú dušu, zvyknutú na obdivovanie (a nakupovanie :D) rôzneho tovaru v stánkoch vo vianočnej atmosfére, pôsobilo dosť smutne. Po druhej návšteve vianočných trhov som stratila vieru, že by som našla stánky s hmotnými vecami či suvenírmi, a tak mi neostávalo nič iné, len využiť príležitosť a spoznať rôzne nemecké jedlá.

        V Nemecku je štýl vyučovania iný ako u nás. Vo Vestfálsku (jeden zo spolkových štátov Nemecka) sa škola začína o 7:50 a hodiny trvajú 45 alebo 90 minút. Deväťdesiatminútová hodina je v polovici prerušená 5-minútovou prestávkou a medzi 45-minútovými hodinami je 10-minútová prestávka. O 12:20 majú žiaci a učitelia 50 minút na obed (čo by som si priala, aby sme tak mali aj my), ktorý je povinné odoberať do ôsmeho ročníka. V neskorších ročníkoch sa dá tento čas tráviť aj v reštauráciách v meste alebo doma. V jedálni majú hlavné jedlo, ku ktorému sa dá nabrať ďalšie druhé jedlo (keď máte šťastie, natrafíte aj na polievku), cestoviny, šalát alebo dezert vo forme jogurtu. Najlepšia časť je, že si môžete kedykoľvek nabrať viac, ak vám nestačila jedna porcia. Po obede majú ešte jednu 45-minútovku a jednu 90-minútovku. Dva vyučovacie dni v týždni sú krátke – to znamená, že deň sa končí pred obedom.

        S hodinami v škole som bola spokojná. Aj keď bola väčšina z nich po nemecky, zistila som, že nemčine celkom dobre rozumiem, takže som sa sem-tam aj zapojila, keď som vedela sformulovať celú vetu alebo som prišla na riešenie rovnice skôr než ostatní študenti. Vzhľadom na to, že som chodila na športové gymnázium – Reismann Gymnasium – mala som viac telesnej výchovy, čo ma veľmi potešilo, keďže som sa naučila mnoho zaujímavých vecí.

        Ako sa vraví, Nemci sú mierne chladnejší. V škole som si veľa kamarátok nenašla, popravde iba jednu, ak nerátam ďalších Erasmákov, s ktorými som sa bavila. Vzhľadom na to, že tam očividne nefunguje akési uvedenie do systému (či už predstavenie školy ako takej, uvítanie riaditeľom, predstavenie v triede alebo – ako to funguje u nás – prístup k prihlasovacím údajom do školského systému), ostatným študentom sme boli viac-menej ukradnutí, čo ma ako extrovertnú a spoločenskú osobu trochu sklamalo. Taktiež by som rada podotkla, že na tejto škole koordinácia nefungovala práve najlepšie. Uvediem jeden z príkladov: domov sme sa vracali bez certifikátov o účasti na tomto projekte. Myšlienka, ktorá mi v súvislosti s tým napadla, bola: „Toto by sa našej pani koordinátorke nestalo,“ a o to viac si vážim všetko, čo pre nás spravila.

        Náš pobyt v Nemecku sme ukončili devätnásteho decembra, keď sme sa samé dve vracali na Slovensko celé natešené, že nám návrat vyšiel akurát na vianočné prázdniny, ktoré sme mohli tráviť v pohodlí domova s rodinami. Pretože všade dobre, no doma je naozaj najlepšie.

        Aj keď to tak možno neznie, celkovo tento pobyt hodnotím veľmi prínosne. Ak by som sa mala vrátiť späť, vybrala by som si ho znovu, keďže som si z Nemecka (no hlavne z môjho hostenia Erasmáčky na Slovensku) odniesla mnoho krásnych spomienok, na ktoré určite nezabudnem. Do života mi to dalo veľa – videla som kúsok sveta, bola som nútená byť samostatnejšia, vyskúšala som niečo nové a hlavne ma to naučilo vážiť si malé veci, ktoré ľudia berú ako samozrejmosť, no nie vždy a pre každého samozrejmosťou sú.

        E.M.

        Aktualizácia 19. 01. 2026

        

        

        

        

        

        

        3