Odmalička sme počúvali, že škola je náš druhý domov a ako malí rebeli sme si mysleli svoje. Školu som spočiatku vnímala, ako miesto, kam sa jednoducho musí chodiť, učivo bolo treba vedieť, aj keď nebolo vždy zaujímavé a dospelí stojaci pred tabuľou sa zdali na míle vzdialení môjmu svetu.

Trávili sme tam takmer polovicu nášho času, no domov znamená viac. Preto by som výrok upravila takto: „Škola môže byť náš druhý domov, ak v nej nevidíme len povinnosť, ale priestor na sebarealizáciu, objavovanie nového, budovanie priateľstiev.“

Naše najvrúcnejšie poďakovanie vám preto patrí za to, že ste nám umožnili prežiť si túto možnosť! Aké oslobodzujúce bolo odrazu chodiť do školy, kde sa hodiny niesli v priateľskej atmosfére,  kde rozhovor s učiteľom znamenal plnohodnotnú výmenu názorov, kde boli naše nápady prijímané a všetky nezhody riešiteľné.

Stali sme sa súčasťou školy, ktorá sa nebála byť sama sebou, ktorá hýrila farbami a nechala nás rozžiariť sa tiež. A tie farby už nezmiznú, budú sa odrážať vo všetkom, čo urobíme - o trochu starší so skúsenosťami, ktoré z nás (raz) urobia dospelých, so spomienkami, ktoré si budeme naveky chrániť.

Za toto všetko vám zo srdca ďakujeme a dúfame, že na chvíle strávené s nami budete taktiež spomínať s radosťou. My vieme, ako ste sa tešili, že sa rozhovoríme aspoň na tej maturite, ale tiež veríme, že vám to ešte máme ako vynahradiť.

Keď raz zbadáte, že sa svet stal farebnejším, budete vedieť, kto stál vtedy pri nás.

Marianna Kušnierová, IV.C